Po vystúpení k nám prišla mamka jednej slečny z chránenej dielne. Slzy, ktoré jej stekali po lícach nepripomínali slzy šťastia z vystúpenia dcérky. Pri vystúpení započula rozhovor dvoch žien ako vytrvalo diskutujú o ťažko zdravotne postihnutých účinkujúcich. Riešili otázky typu: „Prečo takýchto ľudí, ktorí by mali doma sedieť a neukazovať sa na verejnosti dali vystupovať? Kedy už konečne pôjdu vystupovať naše zdravé deti?“ A dokonca komentovali ako sú títo chorí ľudia pohybovo nezdatní a domotaní.
Prišlo mi tejto mamičky neskutočne ľúto, lebo je skvelá žena a deň čo deň sa stará o svoju dcérku. Ľúbi ju najviac na svete a zniesla by jej aj modré z neba, ak by to bolo možné. Chodila sa na dcérku pozerať na každú skúšku a bola veľmi šťastná, že sa naučila tanec, ktorý bol pre ňu zo začiatku ťažký. Nakoniec pri vystúpení, keď sa tešila z veľkého úspechu si vypočuje takúto nepeknú diskusiu. Poviete si, že netreba súdiť podľa rozhovoru dvoch žien. Mala som v publiku aj kamarátku, ktorá počula podobný rozhovor a sedela úplne na inom mieste.
Je mi ťažko z toho, že ľudia stále nevedia prijať pre nich menej dokonalých ľudí. Ak týchto ľudí poznáte, tak si uvedomíte, že vám dokážu dať oveľa viac než „dokonalí“ ľudia. Vždy sa teším na návštevu tejto chránenej dielne, lebo je tam neuveriteľný pokoj a pohoda. Vždy si trošku z ich lásky, pokoja a pohody zoberiem so sebou a chránim si to, čo najdlhšie, lebo veľa „dokonalých“ ľudí ma oň rýchlo okráda...